Do kancelárie som prišla so štvrťhodinovým oneskorením. Daniela už bola mierne nervózna.
„V utorok nemám žiaden program, aspoň ťa môžem zaučiť v kľude do našich systémov “, týmito slovami sa so mnou rozlúčila minulý týždeň.
Dnes ma vítala vetou s pozmeneným obsahom, pričom roztržito niečo hľadala v neveľkej miestnosti na treťom poschodí rozsiahleho komplexu, v ktorej sme sa práve obe nachádzali. Na chodbe dvaja mládenci usilovne pripravovali podlahu. Nielen ľudské tvory si vekom upravujú svoju tvár. Aj také chodby získavajú lifting novým kobercom. Od výťahu až po dvere kancelárie som zápasila s neskutočným smradom. Pravdepodobne lepidlovým.
“Sakra, kde som zasa strčila tie kľúče? O desiatej máme dôležitý termín v budove Mercedes Benz-u za Hlavnou stanicou. Bola si tam už niekedy? Dosť mi na tom stretnutí záleží. Jedná sa o spoluprácu do budúcnosti. Presnejšie povedané, finančné poradenstvo pre našich zákazníkov. Ani si nesadaj, okamžite vyrážame. Ak budeš meškať nabudúce, zavolaj mi radšej predom. Nikdy nevieš, kde sa schôdzka uskutoční a možno si autom niekde v blízkom okolí. Druhá možnosť je, že ťa na miesto stretnutia nasmerujem priamo po telefóne. Ušetríme tým kopec času.... Dúfam, že sem nik nevlezie, kým budeme preč. Asi som kľúč od kanclu fakt nechala doma.“
Nakoniec zahundrala čosi nezrozumiteľne popod nos, akoby nechcela, aby som presne rozumela význam nasledujúcich slov, ale ja, s ušami netopiera, môžem takmer stopercentne tvrdiť, že i ona si tento termín dohodla na poslednú chvíľu. Mohla si to dovoliť, keďže býva takpovediac za rohom a cesta do práce jej trvá asi päť minút.
No super, pomyslela som si a pozrela zhrozene na svoje oblečenie a sandále na nohách. Bolo síce farebne dobre zladené, ale určite nie vhodné na obchodné stretnutie s budúcim partnerom z oblasti finančného poradenstva. A už tobôž nie v meste, akým je Mníchov. Ibaže by sme šli niekam na zmrzlinu...
Daniela bola nahodená do béžového, elegantného, nohavicového kostýmu. Blúzku s motívom ruží vhodne dopĺňal markantný náhrdelník medovej farby vo výstrihu. Bez mejkapu som ju ešte ani raz nevidela. Je to jej druhá koža a isto sa bez nej cíti nahá... Jedným z jej bývalých zamestnaní bolo totižto i miesto vizážistky. Dodnes pokračuje v tejto činnosti, keď vypomáha svojmu manželovi v ateliéri pri dôležitých fototermínoch.
„Dnes tu mám druhé auto, musíme ísť ním. Kombi si vzal muž.“
Tak touto vetou sa kompletne prezradila. Už som sa naučila, že na prvý termín so zákazníkmi alebo budúcimi partnermi zo zásady nechodí svojim porsche. Nerobí to dobrý dojem a zároveň presne zapadá do všeobecného klišé o makléroch, ktorému sa snaží úspešne vyhnúť.
Cestou vo výťahu nasledovala prvá lekcia s frčkou do nosa.
„Dani a čo mám robiť ja? Zasa počúvať, pritakávať a milo sa usmievať?“
„Nie, predstavím ťa ako svoju budúcu kolegyňu.“
„Nechceš mu radšej povedať, že som iba praktikantka? Čo ak sa ma začne niečo vypytovať a ja zostanem stáť s otvorenými ústami?“
„Tak poprvé, takto vyzeráš naozaj ako praktikantka“, zahlásila bez zbytočnej pretvárky, pričom pozrela na moje oblečenie, „nabudúce si vždy so sebou ber sako. Každý deň rátaj v našom zamestnaní s nejakým nečakaným a dôležitým termínom. O zákazky sa vedie v maklérskej branži tvrdý boj. Nemôžeme si dovoliť žiadnu zbytočnú chybu!“
Vyšli sme z budovy na slnkom zaliatú ulicu a zrýchleným krokom si to zamierili k jedinému porsche na parkovisku.
„Dúfam, že nebudú zácpy na cestách“, povedala s miernymi obavami moja budúca šéfka a pozrela skepticky na svoje hodinky.
„Mimochodom, náš dnešný neznámy príde z Rakúska. Katarína, otázka: čo mu povieš, keď sa ťa spýta na tvoj kariérny postup?“
„Hm ... a čo mu môžem povedať? Že sme sa zoznámili na kurze a teraz u teba robím praktikum?“
„Nie!“, odpovedala rázne Daniela, „ to on nechce počuť. Pre neho budeš realitná maklérka zo Slovenska, ktorej muž dostal prácu v Mníchove a ona chcela pokračovať v tomto zamestnaní aj tu...“
„No len dúfam, že pán XY má presne také iste nulové znalosti o realitkách na Slovensku ako ja.“
„To ťa vôbec nemusí trápiť. Si maklérka zo Slovenska a bodka. Máš skúsenosti – jedine to zaváži. Na iné sa ťa isto pýtať nebude, ver mi.“
„Keď myslíš...“, odpovedala som s hlbokým vzdychom, snažila sa sprístupniť jej verziu svojim pamäťovým bunkám a stotožniť sa s ňou bez zbytočného diskutovania.
Porsche sa zľahka kĺzalo ulicami doobedňajšieho mesta a Dani pustila do reprákov hudbu na plné pecky.
„AC/DC, poznáš?“, spýtala sa a ďalej sme pokračovali už iba rozhovorom o obľúbených hudobných smeroch. Skončili sme až pred budovou Mercedesu. Moja osobná šoférka zabočila na parkovisko, zamávala na strážnika a oznámila mu, kam ideme.
„Už si tu bola?“, spýtala sa ma po druhýkrát.
„Nie. Okolo sme už išli veľakrát, ale vnútri ešte nikdy“, odpovedala som, rozmýšľajúc, ako sa elegantne vydolovať z auta, kde praktikantka v sukni sedí takmer na úrovni zeme.
„V prípade zlého počasia si tu môžete kľudne urobiť rodinný výlet, budete sa mať na čo pozerať.“
„Verím, že chlapom interiér pripomína prechádzku rajom“, zahlásila som s uznaním, hoci inak nie som nejakým vyznávačom automobilov, pričom mi oči samovoľne behali z poschodia na poschodie. Odvšadiaľ sa blýskal bezchybne vyleštený plech všetkých možných modelov svetoznámej značky. Ani som sa neodvážila tipovať, koľko ich tam stojí.
Pohyblivými schodmi sme sa vyviezli na prvé poschodie.
„Tu sa máme stretnúť“, kývla hlavou smerom ku kaviarni.
„Vieš ako vyzerá?“, spýtala som sa.
„Videla som ho iba na obrázku na nete. On ma spozná isto hneď. Podľa fotky. Žiarivé blond vlasy tu nemá nik iný okrem mňa“, dodala poslednú časť vety so smiechom.
Objednali sme si cappuccino a skúmavo prezerali okoloidúcich mužov. Žiaden z nich sa však nechystal pristaviť pri našom stole. Asi po desiatich minútach zazvonil mobil.
„Haló? Kde presne ste? Aha... no aj my už sme hore... Kde? Pri stĺpe? Á, už vás vidím. Ešte trochu sa pootočte. Vidíte ma?“, navigovala Daniela svojho budúceho obchodného partnera. Na opačnej strane sa zo stoličky zodvihol vysoký štyridsiatnik.
„Chvalabohu“, zahlásila som pri pohľade na jeho oblečenie, „ Dani, máme šťastie. Tiež má oblečené iba rifle a obyčajnú košeľu.“
Poslednú vetu, ktorú som vyslovila priškrteným hlasom, už nezachytila. Plne sa sústredila na prichádzajúceho a priateľsky mu podala ruku na pozdrav, pričom zároveň predstavila i mňa. Väčšinou mám problém na prvýkrát zachytiť meno cudzej osoby pri zoznamovaní, a tak som mu bola vďačná za vizitky, ktoré nám podal v nasledujúcej chvíli. Sadol si oproti nám, ale na začiatku rozhovoru sa nedokázal dostatočne sústrediť na jeho hlavnú tému. Reagoval ako typický chlap. Oči mu s nadšením vždy vybočili do smeru limuzín na jednotlivých poschodiach za našimi chrbtami.
„Wau, videli ste to tam?“, zvolal, prstom ukazujúc na jeden z modrých plechov, „ja sa tu bezpodmienečne musím ísť neskôr poprechádzať. Prepáčte, že som odbočil od témy...“.
V ďalšej časti sa už snažil menej pozerať dozadu za nás a v krátkosti opísal svoju činnosť. Usmievala som sa. Vysvetlil, na čo sa zameriava jeho firma. Pritakávala som. Pridal niekoľko názvov firiem, s ktorými už mal čosi do činenia. Pridala som citoslovce uznania a rozmýšlala, kto z nás je lepším rozprávačom príbehov a bájok...
Hubert mal výraznú hornú peru a pri rozprávaní akoby hltal tú spodnú. Možno i preto vyznel jeho prejav na mnohých miestach huhňavo. Pôsobil na mňa dojmom dobráčiska, ale nemohla som sa zbaviť pocitu, že presne ako Daniela hľadá vhodné kontakty, aby prerazil do sveta „veľkých“. Takže je dosť možné, že sme práve družne diskutovali o svete bublín a vzdušných zámkov a obe strany tajne dúfali, že blafujú lepšie než oprotisediaci účastník rozhovoru.
„A ako si predstavujete našu spoluprácu?“, spýtala sa so záujmom Dani.
Stručne jej načrtol svoju predstavu. Počúvala som na pol ucha, keďže obaja používali pojmy z branže, ku ktorej som ja iba začala pričuchávať. Úsmev som sa snažila zachovať naďalej stopercentný.
Hubert zrazu prekvapil Danielu nejakou otázkou. Do odpovede omylom zakomponovala i mňa, čím opäť upriamila jeho pozornosť nesprávnym smerom.
„Povedzte, tie ceny nehnuteľností u vás... veď to je katastrófa. Ako si to ľudia môžu vôbec dovoliť financovať pri svojich platoch. Minule sme pripravovali rozpočet pre známeho, ktorý začal podnikať v Brne. Poznáte Brno? Veď tamojšie ceny sú vyššie, než u nás v Rakúsku... “
„Samozrejme, Brno nie je až tak ďaleko od Bratislavy“, odpovedala som navonok suverénne a dúfala, že nebude pokračovať krížovým výsluchom a následným odhalením.
„A máte pravdu, tie ceny sú i podľa mňa nehorázne. Ale vzťahuje sa to iba na určité lokality. Bratislava a juh mali výhodu vo svojej polohe, keď sa delili príspevky z hrnca EÚ a na zvyšok Slovenska sa viac-menej pozabudlo. To spôsobilo, že aj ceny nehnuteľností a pozemkov sa v okolí hlavného mesta vyšplhali do neuveriteľnej výšky. V Čechách situáciu nepoznám.“
Vyčerpala som svoj biedny repertoár. Dani vedela, že treba rýchlo hasiť a nejakou správne cielenou vetou zasa odviedla Hubertovu pozornosť žiadaným smerom.
„Smiem sa spýtať, prijímate aj ponuky zo zahraničia?“, zareagoval zrazu úplne nečakane náš spoločník, „ak áno, mal by som niečo pre vás. Môj dobrý známy ponúka na predaj vilu v Kitzbühle. To je ale trochu iná kategória. Kto sa dostane do 1A- ligy a dokáže sa v nej i udržať, má o budúcnosť postarané.“
Daniela tušila, že sa pohybuje na tenkom ľade. Ponuka neskutočne lákavá, ale môže si dovoliť uchmatnúť podávanú ruku? A čo ak v nej absolútne nič nenájde?
„Ak mám pravdu povedať, doteraz sme sa sústredili na bavorský región. Spolupracujeme s jedným investorom, ktorý sa rozhodol vybudovať komplex pre seniórov neďaleko Passau a cez nás v ňom ponúka byty... Pôvodne sme sa špecializovali predovšetkým na prenájom a predaj kancelárskych a nebytových priestorov, ale v dnešných časoch musíme byť flexibilní. V ponuke máme napríklad i kompletne zariadené byty na prenájom na dobu určitú.“
My. Čarovné slovíčko. Kto ho vie správne používať, teda nafúknuť a získať si tým priazeň poslucháča, má na päťdesiat percent vyhrané. Daniele ešte stále chýbal môj súhlas, ale množné číslo napriek tomu zdôrazňovala suverénne v každej druhej vete.
„A darí sa vám sprostredkovať kancelárie? Dosť ma prekvapuje, koľko voľných priestorov vidím v Mníchove. Prechádzam ním pravidelne párkrát do mesiaca.“
„Snažíme sa pohybovať hlavne v oblasti Schwabingu, tam chce podnikať každý. Minulý týždeň som napríklad podpísala zmluvu na kancelárske priestory s jedným architektom.“
Dani opäť zavádzala. Na zmluve jej chýbal konečný podpis, ale v tom momente som to ešte nevedela. A pomaly vyčerpala studnicu svojich úspechov. Kebyže týždeň predtým nedostala ponuku na spoluprácu ohľadne spomenutých seniorských bytov, asi by nemala príliš o čom rozprávať. Podnikala v tejto branži iba čosi vyše roka a doteraz na spôsob samotára.
„A aký máte názor na podnikanie s nehnuteľnosťami v Španielsku. Po poslednej kríze tam šli ceny riadne dole. Mám pár známych, čo v tej oblasti investovali. Len neviem, či sa im to skutočne oplatilo.“
Chvíľu spoločne preberali situáciu na Pyrenejskom polostrove. Do momentu, kým Hubert nanovo nezmenil región. Tentokrát sa vybral na opačnú stranu zemegule.
„Mňa osobne skôr láka juhovýchodná Ázia. Môj spolužiak sa presťahoval na Bali a rád by ponúkal nehnuteľnosti pre Európanov práve tam. Alebo také Thajsko... Neuvažovali ste rozšíriť činnosť i do zahraničia?“
„Ak mám byť úprimná, nie. Pred pár týždňami prišiel za mnou jeden bývalý zákazník. Je to Turek a ponúkol mi nehnuteľnosti u nich dole. Hovorí síce výborne nemecky, ale ja nemám žiadne skúsenosti s predajom v Turecku a vôbec neovládam tamojší jazyk. Na podobné kšefty potrebujete mať nemecky hovoriaceho notára priamo na mieste, ktorému plne dôverujete a ktorý založí konto, kde sa uložia ešte pred podpisom zmluvy peniaze, aby človek nepracoval pre niekoho modré oči. Isto viete, ako to v južanských krajinách chodí. Obchody sa uzatvárajú podaním rúk. Medzi chlapmi. Si predstavte mňa s blond vlasmi. Veď by ma hneď zabalili do koberca...“
„Je pravda, že u nich nikdy neviete, či uvidíte zarobené peniaze. My sme minule pracovali na ponuke pre zákazníka z Maďarska. Ani Boh mu nerozumel. Vôbec sme sa s ním nevedeli dohodnúť. Ale na druhej strane, koľko solventných ľudí z východnej Európy chce investovať práve u nás. Tam je skrytý potenciál.“
Posledná veta bola správnou nahrávkou pre mňa, aby som opäť mohla nebadane vstúpiť do rozhovoru.
„Veru, kontakty smerom na východ by som dokázala sprostredkovať i ja. Dokonca aj pár záujemcov z toho smeru som už mala. Výhodou je, že poznám tamojšiu mentalitu a jazykovo sa tiež nestratím...“
Nevymýšľala som si. Bola som si istá jedinečným tromfom v ruke.
„Vy by ste si trúfali? Viete po rusky?“
„ Keby ste ma dnes poslali podpísať nejakú zmluvu, tak to určite nie. Zatiaľ neovládam pojmy z oblasti maklérstva, ale mala som deväť rokov ruštinu na škole a konverzácia v cudzích jazykoch mi nikdy nerobila problémy.“
„No moja priateľka sa tiež ževraj učila po rusky na škole, ale ona si netrúfa rozprávať“, dodal na vysvetlenie Hubert.
Ešte chvíľu sa dohadovali o podmienkach spolupráce, keď zrazu Hubert navrhol ďalšiu možnosť.
„Nabudúci týždeň v stredu idem na jednanie do Grünwaldu s jednou stavebnou firmou, ktorá sa špecializuje na výstavbu bytov. Ak máte záujem, dohodneme sa a ja vás nakontaktujem na šéfa. Určite sa nájde nejaká sprostredkovateľská činnosť aj pre neho.“
„Naozaj? To by bolo výborné“, potešila sa Daniela, „a niekoho, čo ponúka hotely, nepoznáte?“
Spýtala sa čisto náhodne, pričom dodala, že mala prednedávnom záujemcu, ktorý zháňal hotel o kapacite 120 lôžok.
„A viete, že asi naozaj poznám niekoho, kto by vám mohol pomôcť?“
Hlava sa mi krútila pri toľkých rôznorodých ponukách o spolupráci. Keby čo i len jedna z nich vyšla, mohla som sa hrdo tváriť ako chodiaci nosič šťastia.
Asi po hodine a pol sme sa rozlúčili a Hubert sa vydal na mapovanie objektu, teda štvorkolesových modelov, ktoré v sebe skrýval. Dani sa tvárila, že si s kolegyňou potrebuje ešte čosi prediskutovať. Zostali sme sedieť v kaviarni a moja spoločníčka žiarila šťastím ako neónka.
Komentáre